Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web
aktualizované: 28.07.2018 12:49:25 

Grekokatolic'ka parochija Voľicja

Poučme sja


Staťi suť napísany po rusíňsky. Dovhe "í" u dakotrych slovach je napísane lem zato, bo na toťi storinki ne je možňisť písatí "i" zo striškov, jak s'me zvyknuty čitatí v našych rusíňskych časopísoch. Dovhyj znak /dovžeň/ sja v rusíňskim jazyku ne užyvať.




 

Samoubívstvo z beznaďiji

 

Kolí perechodime hroby našych blízkych pomeršych, može nas zainteresuje dašto nezvyčajne. Dakotry hroby suť na kraju cinterju kolo ploťiv. Ľude hovorjať, že to suť hroby tych, kotry sobi zobrali žyvot samy. Staršy ľude hovorjať, že pohroby samoubívciv dakolí nebylí aní cerkovny. Ale pizňiše, kolí jich aj pochovavav svjaščeník, už sja nečitalo odpušťiňa abo sja nespivalo „Vičnaja pamjať“. Mnohy ľude samoubívciv odsudžujuť i porivnavajuť jich z Judom Iskarioťskym, kotryj zaprodav Isusa Christa.

Jak sja smotrití na samoubívciv?

Ľikari i psychijatrove hovorjať, že iz sto samoubívciv je spravdy odpovidnyj za svoju smerť lem jeden – príčetnyj; ostatnym vzjala beznaďija nad duševnym ci ťilesnym trapľiňom miru terezvostí. Teolog Dr. Jozef Hrbata tverdíť, že proto možeme rozdumovatí, že samo ďilo samoubívstva ne musíť bytí pro mnohych ťažkym hrichom. No je tu opros, ci ne bylo hrichom toto, što velo čolovika ku beznaďiji až nepríčetností.

      Hrich je vse podvodom na čolovikoví a peršym rachunkom za ťažku vínu je sumľiňa. Hrišnyj čolovik, kotryj ne je molítvov zjednanyj z Hospodom Bohom, je na ťim uboho: Znať svoju vínu, to značiť, že i požaluje svij hrich

/ „...z žaľu vernuv trídcjať striberňakiv archijerejam i staršym, i poviv: „Ja zhrišyv, bo ja zaprodav nevínnu krov... v cer’kví striberňaky odšmarív i odyšov“ – Mt. 27, 3 - 5/, ale ne viríť Božomu odpušťiňu, proto bo sja ne molíť; bez zjednaňa z Hospodom Bohom mu zistavať lem beznaďija. De zhasne svitlo naďiji na Božu dobrotu, tam zistane často lem vychodísko samoubívstva.

      Vidíme jaka micna i prepotribna je molítva, kolí čolovik zhrišyť. Pros’ba o odpušťiňa i naďija na Bože miloserďa nam davať žyvot.

      Ne mame pravo sudítí samoubívciv. Lem Hospoď Boh mať take pravo.

 

      Za svjatym svjaščeníkom z Arsu príšla žena, kotra sja barz trapila, bo jej muž skočiv z mosta do vody i zatopiv sja. Hovoríť svjaščeníkoví: - Otče, barz jem zasmučena, bo sobi dumam, že mij muž je zatračenyj. –

 Sv. Jan Vianey jej odpovidať: - Ne musite sja za ňoho bojati. Hospoď Boh jomu odpustív, bo znam, že midži mostom i vodov vaš muž požalovav svij hrich. Ne bijte sja, Boh je miloserdnyj.  

 


 

 o. Igor Pančak


 

Tajemne pojavľiňa

 

Svjatyma intencijamí sja nazyvajuť namiriňa, za kotry virníky prosjať svjaščeníka odpravítí Službu Božu. Aní jedna svjaščeníkom príjata intencija ne smije zistatí neodkinčena. Toto v sumľiňu zavjazuje každoho duchovnoho otcja. Služba Boža sja zaplatítí ne dasť, no virníky predci davajuť svjaščeníkoví dajaku odminu abo dar za joho prošiňa v Službi Božij z jich namiriňom. A dakolí čuju i taky slova od virníkiv: „Dav jem duchovnomu otcjoví na Službu Božu, no ne znam ci jej odslužyv“. Taky podozrivaňa virujučich ne suť na misci, bo svjaščeníky dobri znajuť, že Hospoď by od ních za take ďilo vyžadav odpovidnosť, tak jak to už neraz dosvidčiv i nadprírodnyma ďilamí. A o jedňim z takych ďil je i tota príhoda.

 

Pered večerom svjaščeník v jedňim seľi pišov do cerkví po molítveník – časoslov, kotryj tam rano po Službi zabyv. Praví v časi, kolí byv v svjatílíšču, dzvíník Iľko išov zadzvonítí, jak to vse večur robív. Jak Iľko zbačiv, že v svjatílíšču sja svitíť a je tam svjaščeník, tak sja perestrašyv, že aní ne zadzvonív a vzjav nohy na pleči. Zastavív sja až doma. Napered sja obmyv svjačenov vodov, poťim sja posmilív pivdecakom i bľidyj jak sťina pišov na faru za svjaščeníkom, kotryj sja midži tym vernuv domiv. Iľko vpalív čerez dveri jak strila i zaholosív:

-          Otče, v cerkví je znova v svjatílíšču svjaščeník!

-          Jakyj svjaščeník, Iľku, kolí ste ho tam víďilí?

-          Ta teper, pered desjaťoma mínutamí.

-          Zaspokojte sja, to byv predci ja.

-          Hej? Ťfu, to mi polehšalo. Ja už dumav, že sja to začalo znova ...

-          Što, Iľku, a čom hovoríte, že znova? – prosív sja svjaščeník, kotryj do sela príšov išči lem nedavno.

-          Ta bo raz sme tu už take stos čudesne malí.

-          Spravdy? A ne chočete mi o ťim povistí dakus vece?

-          No, nerado o ťim hovorju, ale kiď tak chočete znatí ...

-          Ta pravda, že choču, Iľku, rospovidžte mi, što to sja tu stalo take čudne.

-          Dobri tody, sluchajte

Iľko sja zaspokojiv, siv sobi do kresla prosto svjaščeníka i začav rospovidatí:

„Je to čista pravda. Sam jem to zažyv jak jem išči byv chlopcjom, no barz dobri sobi pamjatam, že ľude z času na čas víďilí nočamí v cerkví na prestoľi horití svičky. Poťim vjedno zo starym dzviníkom sľidovalí, što to može bytí. A tohdy prí prestoľi víďilí stojatí svjaščeníka v rízach, kotryj tam ňimo stojav. Ľude to pišlí oholosítí svojomu duchovnomu otcjoví, kotryj jich dovho peresvidčav, že sja im to lem prívíďilo. Ale raz sobi dav od ľudej povistí a kolí sja v noči v cerkví znova ukazalo svitlo, pišov potíchy vjedno z ľuďmí do cerkví. Kolí tíchoňko otvorílí cerkovny dveri, zistalí stojatí jak stovpy. Všytky víďilí kolo prestola ňimo stojatí svaščeníka v rízach, z pidňatyma rukamí. No odrazu sja zníknuv a svitlo zhaslo. Znate sobi predstavítí jak to vyvelo z miry duchovnoho otcja? Dovho nad tym rozdumovav a nakonec poviv tak: - Može dachto zo svjaščeníkiv, što tu bylí peredomnov ne odkončiv dajaky príjaty intenciji, a toto mu ne dovoľuje upokojití sja na ťim sviťi. Naisto mi takov dorohov davať znatí, žeby jem toty intenciji odkončiv za ňoho ja. – Vyjavílo sj, že otec duchovnyj rozdumovav mudro. Odkončiv 40 Svjatych Liturgij za rjadom na namiriňa pojavívšoho sja svjaščeníka – nebižčika. A od tohdy už níchto v seľi ne víďiv aní ne čuv o ťim, žeby sja tot svjaščeník vece pojavív. A kolí ste perše bylí v cerkví vy, otče, ja už sja perestrašyv, že je to tu znova“.

Iľko dokončiv svoju rospoviď, posmotrív na svoho parocha i zvedavo sja ho oprosív:

-          No, što na to poviste, otče?

-          Lem ťiľko, Iľku, že z intencijamí ne suť žarty.

 

 Petro Lajik

 


Dzvinočok

 

Žyv raz jeden bohatyj čolovik, kotryj mav všytkoho predostatok. Obľikav sja do purpuru i hadvabu, príhotovľav velíky hostíny, veselív sja z príjateľamí ... No po časi poznav, že takyj žyvot ho ne napovňuje ščasťom. A tak vyrišyv, že sja zreče všytkoho bohatstva a sprobuje žytí midži monachamí v monastyrju. No choťiv sobi vybratí takyj monastyr, kotryj by byv najpobožňišyj z pobožnych. Dovho dumav jak by to rospoznav. Nakonec sobi vzjav do ruky maleňkyj dzvinočok i začav z ním chodítí z monastyrja do monastyrja. Vse v časi, kolí monachy bylí na molítvach, vin potíchoňky pišov za níma, stav sobi do zadu ku dverjam i slabeňko potrjas dzvinočkom. Na tot zvuk sja v kažďim monastyrju chtos zvedavo obzriv. Až po dovhim časi sja mu poščastílo najtí takyj monastyr‘, v kotrim sja na zvuk dzvinočka prí molítvi ne obzriv aní jeden z monachiv. A tam tot čolovik zistav žytí.

 

A teper sprobujme otestovatí pobožnosť našych molítv v cerkví. Postarčiť nam, žeby v časi Služby Božoj dakus zaskrípilí dveri ... Jak dumate, zistav by čolovik z dzvinočkom midži namí?

 

M. Vyšňaňskyj

 


 

 

Molítva i „molítva“

 

Jeden stareňkyj monach raz mav víďiňa: uvíďiv anhela, kotryj jomu podav jakus čudnu kníhu. V ťij kníhi bylí zapísany všytky molítvy, kotryj sja tot monach čerez cilyj svij dovhyj žyvot pomolív. Na joho velíke počudovaňa, dakotry storony kníhy bylí napísany zlatyma bukvamí, no dakotry bylí skoro calkom bily, jakby bylí napísany vypísanym perom. Monach sja micno čudovav i prosív sja anhela, čom je tomu tak, žeby mu to pojasnív. A anhel jomu poviv:

-          Tvoji molítvy bylí do kníhy zapísany podľa toho, jak bylí pobožny. Zlaty bukvy značať, že ty sja molív prjazno. No kiď ty sja ne molív pobožno a v časi molítvy jes dumav na štosinše, tvoji molítvy ne bylí zapísany zlatom, no lem čistov vodov. Zato sja ne čuduj, že na tych storonach níč ne vídno ...

A jak je napísana moja kníha? Ci mi ne bude žaľ, kiď na jej storonach bude ledva – ledva dašto vídno?

J. T.


 

 

 

   


TOPlist